Príbeh

John Harlan


John Harlan sa narodil v Boyle County, Kentucky, 1. júna 1833. Pracoval ako právnik a krajský sudca, než sa pripojil k armáde Únie počas americkej občianskej vojny. Harlan velil pešiemu pluku, ale bol kritický voči Abrahámovi Lincolnovi a protestoval proti vyhláseniu emancipácie.

Po vojne zaútočil Harlan na trinásty dodatok, ktorý zrušil otroctvo. Po vzniku rasistických organizácií, ako je Ku Klux Klan, však zmenil názor a stal sa zástancom radikálnych republikánov a zákonov o rekonštrukcii.

V roku 1877 prezident Rutherhood Hayes vymenoval Harlana za člena Najvyššieho súdu. V priebehu niekoľkých nasledujúcich rokov Harlan ukázal, že je veľkým zástancom afroamerických občianskych práv. V roku 1883 nesúhlasil s názorom väčšiny, že Kongres nemôže trestať diskrimináciu Afroameričanov súkromnými osobami. Ako člen Najvyššieho súdu bol Harlan dôsledným zástancom trinásteho a štrnásteho dodatku. a varoval, že Afroameričanom hrozí vydanie „trvalej podmienky právnej menejcennosti“. V roku 1896 bol jediným členom Najvyššieho súdu, ktorý veril, že segregácia v železničných vagónoch je protiústavná.

V roku 1897 zákonodarca New Yorku schválil zákon, ktorý stanovil hodiny pekárov na maximálne desať hodín denne alebo šesťdesiat týždenne. V roku 1905 dostal majiteľ pekárne pokutu 50 dolárov za porušenie zákona. Odvolal sa na Najvyšší súd a ten hlasoval 5-4, že zákon je protiústavný. Harlan a Oliver Wendellovi Holmesovi boli dvaja zo štyroch sudcov, ktorí nesúhlasili s rozhodnutím, ktoré malo zabrániť prijatiu legislatívy v oblasti sociálneho zabezpečenia.

John Harlan zomrel vo Washingtone 14. októbra 1911.

Biela rasa sa považuje za dominantnú rasu v tejto krajine. A tak je to v prestíži, v úspechoch, vo vzdelávaní, v bohatstve a moci. Ale vzhľadom na ústavu, v očiach zákona, neexistuje v tejto krajine žiadna nadradená, dominantná, vládnuca trieda občanov. Žiadna kasta tu nie je. Naša ústava je farboslepá a ani nepozná, ani netoleruje triedy medzi občanmi.

Pokiaľ ide o občianske práva, všetci občania sú si pred zákonom rovní. Najskromnejší je rovesník najmocnejších. Zákon považuje človeka za človeka a nezohľadňuje jeho okolie ani farbu pleti, pokiaľ ide o jeho občianske práva zaručené najvyšším zákonom krajiny. Je preto potrebné ľutovať, že tento vysoký tribunál, konečný vykladateľ základného práva krajiny, dospel k záveru, že je kompetentné, aby štát reguloval využívanie občianskych práv občanmi výlučne na základe rasy.

Šesťdesiatim miliónom bielych nehrozí žiadne nebezpečenstvo z dôvodu prítomnosti 8 miliónov čiernych. Osudy týchto dvoch rás v tejto krajine sú nerozlučne prepojené a záujmy oboch vyžadujú, aby spoločná vláda všetkých nedovolila, aby boli semená rasovej nenávisti zasadené pod sankciou zákona. Čo môže istejšie vzbudiť rasovú nenávisť, čo určite viac vytvorí a udrží pocit nedôvery medzi týmito rasami ako štátne zákony, ktoré v skutočnosti vychádzajú z toho, že farební občania sú tak menejcenní a zdegradovaní, že im nemôže byť dovolené sedieť. vo verejných autobusoch obsadených bielymi občanmi?

Je zrejmé, že tento štatút bol prijatý s cieľom chrániť telesnú pohodu tých, ktorí pracujú v pekárňach a cukrárňach. Je možné, že štatút má svoj pôvod, čiastočne v presvedčení, že zamestnávatelia a zamestnanci v týchto podnikoch nemali rovnaké postavenie, a že ich potreby ich často nútili podrobiť sa takýmto oslobodeniam, ktoré neoprávnene zdaňujú ich silu. . Nech je to akokoľvek, štatút musí byť braný tak, že vyjadruje presvedčenie obyvateľov New Yorku, že ako všeobecné pravidlo a v prípade priemerného muža môže práca v týchto zariadeniach presiahnuť šesťdesiat hodín počas týždňa ohrozovať zdravie tých, ktorí takto pracujú.

Tvrdím, že tento súd prekročí svoje funkcie, ak sa rozhodne anulovať štatút New Yorku. Je potrebné pripomenúť, že tento štatút sa nevzťahuje na všetky druhy podnikania. Vzťahuje sa len na prácu v pekárňach a cukrárňach, v ktorých, ako všetci vedia, vzduch neustále dýchaný robotníkmi nie je taký čistý a nápomocný, ako ten, ktorý sa nachádza v niektorých iných podnikoch alebo mimo budov. Profesor Hirt vo svojom pojednaní o Choroby pracujúcich povedal: „Práca pekárov patrí k najťažším a najpracovnejším, aké si možno predstaviť, pretože sa musí vykonávať za podmienok škodlivých pre zdravie tých, ktorí sa jej venujú.“

Všetci, ktorí si spomínajú na stav krajiny v roku 1890, si pamätajú, že všade medzi ľuďmi všeobecne panoval hlboký nepokoj. Národ bol zbavený ľudského otroctva, ale presvedčenie bolo univerzálne, že krajina je v skutočnom nebezpečenstve z dôvodu iného druhu otroctva, ktorý sa snaží upevniť voči americkému ľudu, konkrétne otroctva, ktoré bude výsledkom agregácie kapitálu v rukách niekoľko jednotlivcov a spoločností, ktoré kontrolujú výlučne pre svoj vlastný zisk a výhodu celé podnikanie v krajine vrátane výroby a predaja životných potrieb. Predpokladalo sa, že také nebezpečenstvo bude bezprostredne hroziť, a všetci sa domnievali, že musí byť splnené pevne a podľa takých zákonných predpisov, ktoré primerane ochránia ľudí pred útlakom a zlom.


Harlanova rodina v Amerike: Stručná história

Prišli sme sem na Mount Pleasant v Iowe, aby sme oslávili 310. výročie rodiny Harlanovcov v Amerike. V USA je dnes možno dvadsaťtisíc Harlanov a o niečo väčší počet tých, ktorí majú iné mená, ktorí sú potomkami alebo príbuznými Harlans.

Väčšina z nás, Harlanov, je potomkami dvoch anglických bratov, Georga a Michaela Harlanovcov, ktorí prišli v roku 1687 na Nový hrad v Delaware, vtedy časti kolónie v Pensylvánii, a tretieho brata Thomasa, ktorý nikdy neprišiel do Ameriky, ale niektorí jeho synovia prišli o päťdesiat rokov neskôr. Harlanovci sú, samozrejme, len malou časťou celej populácie USA, ale aj napriek tomu sú celonárodnou rozšírenou rodinou, ktorá je hlboko zakorenená v našej národnej histórii.

V rokoch od roku 1687 sa Harlanovci rozšírili a rozmnožili. Zúčastnili sa, niekedy významným spôsobom, na veľkých migráciách, ktoré obývali túto krajinu, a na väčšine veľkých udalostí americkej histórie. Napriek tomu, že Harlanovci rozhodne neboli aristokratmi ani v Anglicku, ani v Amerike, ako môj otec hovoril, „spravidla sa brali nad svojou stanicou.“ Manželky, všimnite si to.

Harlanovi sa darí a sú zodpovednými občanmi bez ohľadu na to, kde sa usadia, s výnimkou niekoľkých čiernych oviec, na ktoré sa pri tejto príležitosti najlepšie zabudlo. Aj keď zo žiadneho Harlana doteraz nevyrástol prezident, história rodiny zahŕňa dvoch členov Kongresu, senátora USA, člena kabinetu prezidenta Lincolna a dvoch sudcov Najvyššieho súdu USA. Máme dôvod byť hrdí na svoje priezvisko a máme tiež dôvod zhromažďovať sa na podporu rodiny ako inštitúcie v období, keď je ohrozená extrémnym individualizmom.

Za podrobné znalosti, ktoré máme o našej rodinnej histórii, sme všetci silne zaviazaní Alpheusovi H. Harlanovi, ktorý v roku 1914 vydal Históriu a genealógiu rodiny Harlanovcov. Na tejto knihe pracoval dvadsaťtri rokov bez pomoci počítača. Obsahuje nielen rodokmeň kostry, ale obsahuje množstvo životopisných informácií, listov a ďalších dokumentov. Je to úžasne presná práca, bez ktorej by nemal byť žiadny člen Harlanovej rodiny. Každý z vás, bratranci, ktorí poznáte meno starého otca alebo starej mamy, bude pravdepodobne schopný vystopovať svoje predky späť o dvanásť generácií k prvým Harlanom v Amerike. Kniha Alpheusa Harlana je opäť v tlači a vy môžete vlastniť kópiu a odovzdať ju svojim deťom.

Máme iba útržkové znalosti o Harlands v Anglicku, všetky s písmenom d na konci ich mena. Mali veľa centier na severe Anglicka, okolo Durhamu a v Severnom jazdectve v Yorkshire, ktoré niektorí z vás možno poznajú z kníh Jamesa Herriota o ľuďoch a zvieratách z Yorkshire Dales. Stačí sa pozrieť do miestnych telefónnych zoznamov v Yorku a v Durhame a nájsť niekoľko stránok uvedených v Harlands, pravdepodobne našich vzdialených bratrancoch, ale odstránených mnohými generáciami.

Bol tu jeden Richard Harland, ktorý stál na strane víťazných monarchistov v anglickej občianskej vojne a bol odmenený Karlom II. V roku 1660 za vlastníctvo Sutton Hall, panstva obklopeného veľkým panstvom, ktoré patrilo korune. V 19. storočí to však prešlo na inú rodinu a ani presne nevieme, aký je vzťah týchto Harlands k nám, americkým Harlanom.

Najstarším otcovským predkom Harlanovcov v Amerike, o ktorom toho veľa vieme, bol James Harland (1)*, syn Williama Harlanda. James bol nazývaný zeman, nie aristokrat ani gentleman, narodený blízko anglického Durhamu, okolo roku 1625. Bol otcom Thomasa (2), Georga (3) a Michaela Harlana (4) a svojich troch synov dal pokrstiť v r. anglikánskej cirkvi, v bývalom katolíckom kláštore Monkwearmouth neďaleko Durhamu. Británia bola v neustálom náboženskom konflikte počas celej reformácie, keď obyčajní ľudia začali sami čítať Bibliu a Harlands sa zúčastnil týchto nepokojov.

Keď George a Michael v polovici 16. storočia vyrastali, v Anglicku sa prehnalo radikálne náboženské hnutie vedené reverendom Georgom Foxom, známym ako Spoločnosť priateľov, častejšie nazývaným kvakeri. Táto denominácia nemala duchovenstvo, uplatňovala slobodu uctievania a postavila sa proti všetkým formám násilia vrátane vojny a otroctva. S takýmito myšlienkami to bolo prirodzene zakázané a prenasledované etablovanou cirkvou a vládou. George a Michael Harlanovci a ich brat Thomas sa stali kvakermi a boli nútení utiecť do severného Írska, prvej kolónie Anglicka, aby zistili, že ich tam prenasleduje angličtina. Medzitým Williamovi Pennovi, kvakerovmu synovi britského admirála, bola udelená kolónia v Pensylvánii, kde jeho spoluveriaci Quakerov našli útočisko, rovnako ako ostatné prenasledované sekty, ako napríklad nemeckí mennoniti. George a Michael Harlanovci a Georgeova manželka Elizabeth a štyri deti sa plavili z írskeho Belfastu do novej kolónie v roku 1687, iba šesť rokov po prvom osídlení vo Philadelphii.

Pred odchodom z Írska George Harlan kúpil pozemok v terajšom meste Delaware. Stal sa jedným z popredných občanov a keď sa William Penn rozhodol, že „tri dolné župy“, tj. Delaware, sú tak vzdialené od Philadelphie, že potrebujú vlastnú vládu, vymenoval Georga Harlana za jedného z guvernérov. Čoskoro sa však George presťahoval do údolia Brandywine v Pensylvánii ako farmár blízko miesta, kde sa už usadil jeho brat Michael.

George Harlan bol zvolený do pennsylvánskeho zhromaždenia v roku 1712, ale o dva roky neskôr zomrel a zanechal po sebe deväť detí. Jeho brat Michael, asi o desať rokov mladší, sa oženil tri roky po príchode do Ameriky. Nebol taký prominentný ako jeho brat, ale jeho vôľa a súpis jeho majetku mu ukazovali, že bol prosperujúcim roľníkom. Michael zomrel v roku 1729 a zanechal po sebe osem detí. Mnoho z jeho potomkov sa presťahovalo do New Yorku a potom na západ pozdĺž severnej úrovne štátov. Potomkovia ich brata Thomasa dorazili do Pensylvánie z Írska a pripojili sa k harlanskému genofondu v Amerike, väčšinou v Quakerovej krajine.

Z týchto troch bratov so svojimi početnými rodinami pochádza väčšina Harlanovcov v Amerike. Väčšina z nich na konci svojho mena vypustila písmeno d nie preto, že by boli negramotní, ale preto, že pravopis sa stal štandardizovaným až v 19. storočí. Ich elán, sexuálna energia a nervozita pomohli rozšíriť a osídliť túto našu krajinu.

V každej generácii mali starší synovia a dcéry tendenciu byť tam, kde boli bombardovaní, zatiaľ čo mladší synovia sa presúvali na juh a západ. Vezmite si napríklad moju vlastnú zostupovú líniu. Mladší syn zakladateľa Georga Harlana, James Harlan (11), sa presťahoval až nad Blue Ridge do Frederick County v západnej Virgínii. Quakerom zostal až do svojej smrti okolo roku 1760, mal desať detí a bol pochovaný v Spoločnom dome priateľov. Jeho syn George (45), bom v roku 1718, strávil väčšinu svojho života na rodinnej farme v grófstve Frederick vo Virgínii, zostal kvakerom a zomrel asi v roku 1760. Z Georgových synov sa Jehu Harlan (212) presťahoval do priľahlého grófstva, teraz Berkeley County, Západná Virgínia, kde založil farmu a trávový mlyn vo Falling Waters, stále miestnej pamiatke a stále vo vlastníctve jeho potomkov.

Americká revolúcia sa však blížila a s ňou aj otváranie sa Západu mimo Apalačských pohorí. V roku 1774, rok pred Lexingtonom a Concordom, Jehuovi bratia Silas (215) a James (216) prekročili proklamačnú čiaru, ktorú britská vláda nakreslila, aby sa pokúsila oddeliť bielych osadníkov od Indiánov, ktorí po storočí podpory Francúzi boli v súčasnosti spojencami britskej vlády. Silas a James boli v skupine priekopníkov kapitána Jamesa Harroda, ktorí sa vydali po Ohiu v kanoe a hore riekou Salt, aby založili Harrodsburgh v Kentucky, prvé trvalé biele osídlenie naprieč Apalačanmi. Krátko nato sa presťahovali sedem míľ ďaleko a postavili zásobenú pevnosť, ktorú nazývali Harlanova stanica. James farmoval, zatiaľ čo jeho brat Silas odišiel bojovať proti Britom a Indom. Silas sa stal majorom pod vedením Georga Rogersa Clarka a zomrel ako hrdina v bitke pri Blue Lick Springs v Kentucky v roku 1782. Po ňom bolo pomenované Harlan Countv, Kentucky. James bol neskôr kapitánom vo vojne v roku 1812. Väčšina Harlanov na východnom pobreží, ako kvakerských pacifistov, zostala mimo americkej revolúcie, ale západní Harlani sa jej zúčastnili. V štyroch generáciách mierumilovná rodina Quakerovcov splodila indického bojovníka. Silas nemal deti, ale jeho brat James sa stal mojím predkom.

Medzi deviatimi deťmi Jamesa Harlana bol aj John Caldwell Harlan (844), ktorý sa stal poštovým majstrom v Harrodsburghu a veľkým baliarňou mäsa a obchodníkom s dobytkom. Jeho dcéra Sarah Ann Harlan (2960) sa vydala za svojho bratranca Benjamina Harlana (873) a boli to moji prastarí rodičia. Oni aj jej otec John Caldwell Harlan sa presťahovali do Maury County v bluegrasse v Tennessee, kde mali obaja veľké farmy s chovom dobytka. Som teda dvakrát Harlan, čo pravdepodobne vysvetľuje môj extra veľký nos a prominentné autá. Moji predkovia okrem iného chovali jackasy a muly - možno z toho pochádzajú moje uši!

Pred odchodom z Kentucky Harlans však dovoľte, aby som povedal, že hrali významnú úlohu v našej rodinnej histórii a v americkej histórii. V období medzi revolúciou a občianskou vojnou sa mnoho Harlanov pohybovalo na oboch stranách rieky Ohio, cez bohaté poľnohospodárske pozemky v Ohiu, Indiane a Illinois, ako aj v Kentucky a Tennessee, a boli veľmi blízkou širšou rodinou. ako plynul čas. James Harlan (845), strýko mojej prababky a bratranec môjho pradedka, sa stal právnikom, popredným štátnym úradníkom a kongresmanom. Abraham Lincoln ho vymenoval za amerického okresného prokurátora pre Kentucky. Presťahoval sa do hlavného mesta štátu Lexington.

Jeho synom bol John Marshall Harlan (2969), plukovník armády Únie, politický vodca pri udržiavaní Kentucky v Únii a nakoniec prísediaci sudca Najvyššieho súdu USA. John Marshall Harlan bol jedným z najlepších mužov, ktorí kedy slúžili na Najvyššom súde USA. Počas konzervatívnej éry Najvyššieho súdu sa stal hlavným liberálnym disidentom na dvore a mnoho rokov jediným disidentom. Vo svojich nesúhlasných stanoviskách v prípadoch občianskych práv z roku 1883 sa vyslovil za práva Afroameričanov zaručené 13., 14. a 15. dodatkom. Jeho nesúhlas proti segregácii čiernych ľudí v neslávne známom rozhodnutí Plessyho z roku 1896 bol právnym medzníkom a použil takmer rovnaké odôvodnenie, akým sa súd neskôr riadil v Brownovom rozhodnutí z roku 1954, ktoré ukončilo legálnu segregáciu verejných škôl. Keď sa prvýkrát dostal pred Najvyšší súd, bol v menšine za ústavnosť federálnej dane z príjmu.

Napriek tomu bol John Marshall Harlan otrokárom, pretože jeho otec bol pred ním. História je plná takýchto protikladov. Sudca Harlan mal černého nevlastného brata Roberta J. Harlana, ktorého rodina naučila čítať a písať. Umožnili mu podnikať pre seba v Harrodsburghu, Lexingtone a Cincinnati. V roku 1849 odišiel do Kalifornie v zlatej horúčke, vrátil sa s 50 000 dolármi, údajne výhrou v hazarde, vrátil sa do Kentucky a kúpil si slobodu. V neskoršom živote sa stal majiteľom a trénerom dostihových koní, popredným miestnym republikánom a neskôr federálnym úradníkom vo Washingtone. Robert Harlan sa nenachádza v histórii Alphea Harlana, ale jeho život je zaznamenaný v iných dejinách a dokumentoch.

Harlani boli na oboch stranách občianskej vojny, ale bez skutočného počtu, povedal by som, že viac z nich bolo na strane Únie. To neplatilo len o severných Harlanoch, ale aj o Kentucky Harlanoch a dokonca aj o Tennessee Harlans. A potom tu boli Quaker Harlans a Whig Harlans, ktorí boli proti vojne. Môj starý otec George Henry Harlan (3095), ktorý mal devätnásť rokov, keď sa skončila občianska vojna, umieral, aby sa pripojil k Konfederatívnej armáde, ale jeho otec ho nenechal dobrovoľne pracovať a prinútil ho pokračovať v zarábaní peňazí vozením ošípaných a koní tam a späť. prostredníctvom bojových línií na predaj obom armádam. Môj starý otec sa však celý život cítil zbavený svojich bojových skúseností a vždy, keď veterán Konfederácie prešiel po ceste blízko svojej farmy, pozval ho domov na večeru, aby ho pumpoval za svoje vojnové príbehy. Harlan z Marylandu bol hlavným chirurgom námorníctva Únie počas občianskej vojny. Mnoho z horného údolia Ohia bojovalo za Úniu vo svojich jednotkách štátnych milícií.

Harlan, ktorý hral najdôležitejšiu úlohu v ére občianskej vojny, bol však James Harlan (2297) z Mount Pleasant, Iowa. Narodený v Illinois vyrastal v priekopníckej osade v Indiane, získal dobré rané vzdelanie a promoval na terajšej univerzite DePauw. Hneď po vysokej škole sa presťahoval do Iowy, aby sa stal prezidentom Iowa Wesleyan College, potom bol zvolený za dozorcu štátnej školy a nakoniec do Senátu USA, kde pôsobil 18 rokov. V apríli 1865, krátko pred Lincolnovou smrťou, vymenoval Jamesa Harlana za ministra vnútra, ktorý slúžil viac ako rok, než sa vrátil do Senátu USA. Kým bol ministrom vnútra, zostavil zoznam asi osemdesiatich úradníkov, ktorých prepustili ako lenivých, nemorálnych alebo nelojálnych. Údajne v jeho neprítomnosti navštívil stôl Walta Whitmana a našiel dôkaz, že počas služby píše poéziu, a vyhodil ho. O mnoho rokov neskôr HL Mencken napísal, že „v jeden deň v roku 1865 sa spojil najväčší básnik, ktorého Amerika vyprodukovala, a ten najkrutejší zadok na svete.“ Pripísajme však túto poznámku viac Menckenovmu obdivu k Whitmanovi ako k skutočnej charakteristike Harlana, ktorého Mencken nikdy sa nestretol

James Harlan určite spĺňal štandardy svojej doby a svojho domovského štátu, ktorý ho v roku 186 poslal späť do Senátu. Po odchode zo Senátu sa vrátil na Mount Pleasant, aby opäť prevzal predsedníctvo na Iowa Wesleyan College a žil tam až do r. jeho smrť v roku 1899. Dcéra H, Mary Eunice (5864), sa vydala za syna Abrahama Lincolna, Roberta Todda Lincolna, ktorý slúžil ako veľvyslanec USA vo Veľkej Británii a bol dlhé roky prezidentom spoločnosti Pullman Palace Car Company.

Medzitým sa ďalší nepokojní Harlani presúvali na západ až k Pacifiku. Niektorí zomreli na prériách a v Skalistých horách, ale George Harlan (852) sa v rokoch 1845-46 dostal až do Kalifornie. Bol jedným z Kentucky Harlans, ale „žil predtým v Ohiu, Indiane a Michigane. Inšpirovaný sprievodcom, ktorý prečítal, sa vydal z Nilesu v Michigane so svojou manželkou, šiestimi deťmi, 90-ročnou svokrou a rôznymi neterami a synovcami.

Zimovaním v Lexingtone v štáte Missouri sa Harlanovci na jar roku 1846 pripojili k ďalším 500 emigrantom po Oregonskej ceste. Pri rieke Platte spojili sily s rodinou Donnerovcov z Illinois a dozvedeli sa, že autor ich sprievodcu sa s nimi stretne vo Fort. Bridger na juhozápade Wyomingu a osobne ich prevedie do Kalifornie. Boli medzi niekoľkými rodinami, ktoré si vybrali túto možnosť, a sprievodca ich prehovoril na skratku. Ukázalo sa, že je to ako mnoho skratiek v živote. Sprievodca sa bohužiaľ neobťažoval preskúmať všetky detaily trasy a harlanská skupina po odchode z Fort Bridger zistila, že nie je dosť vhodná na to, aby zvládla ich 66 vagónov. Museli si vyrobiť vlastnú vozovú cestu, po ktorej neskôr Mormoni prišli do Utahu. Museli popadať stromy, použiť koryto rieky plné balvanov, povozy ťahať lanami a navijakmi do ostrých svahov a brázdiť púšť Veľkej soľnej jazero.

Pozdĺž rieky Humboldt stretli nepriateľských Indiánov, ktorí začali zabíjať voly a opozdilcov pešo. George Harlan poslal svojho synovca Jacoba (2984) k Johnovi Sutterovi do Kalifornie pre voly a zásoby a s touto pomocou dokázali prejsť Sierra Nevadu pred zimným snežením. V tom roku boli posledným vagónovým vlakom, ktorý sa dostal do Kalifornie. Donners, pár týždňov za nimi, boli zasnežení a neboli schopní prejsť, čo sa stalo známym ako Donner Pass v pohorí Sierra Nevada, kde zahynulo 35 ľudí a ďalších zredukoval na kanibalizmus pri jednej z najhorších katastrof hnutia na západ.

George Harlan sa usadil v okrese Santa Clara v Kalifornii a mal veľkú rodinu. Členovia rodiny Harlanovcov získali veľkú časť Big Suru, kde mali ranč pre dobytok a cvičili zvukovú ochranu, až kým v 20. storočí definitívne neodsúhlasili, že ho odovzdajú vláde ako súčasť verejného parku Big Sur. Za informácie o kalifornských Harlanoch vďačím spisom Williama K. Harlana z Walnut Creek v Kalifornii.

História Alpheusa Harlana sa končí na začiatku 20. storočia, ale to neznamená, že sa tam náš rodinný príbeh končí. Je na vás, Harlanovci 20. a 21. storočia, aby ste aktualizovali našu rodinnú ságu. Namiesto toho, aby som vám prinášal podrobnosti o súčasných Harlansoch, chcem na záver uzavrieť niekoľko myšlienok o tom, o čom je rodina. Máme dôvod byť hrdí na individuálne úspechy vynikajúcich Harlanovcov. Mali by sme však mať na pamäti, že pre každú významnú historickú postavu existovalo tisíc ďalších, ktorí boli jednoducho sebestační a solídni občania a ktorí boli prínosom pre spoločnosť. Väčšina raných Harlanov boli poľnohospodári v krajine, ktorá bola prevažne vidiecka a poľnohospodárska, zatiaľ čo prominentnejší Harlanovia boli väčšinou politickí vodcovia a profesionálni muži. V poslednom čase, keď spoločnosti začínajú prevládať nad komerčným poľnohospodárstvom a naša krajina sa stáva viac mestskou a priemyselnou, sa rodinná farma stala ohrozeným druhom.

V súčasnej dobe, keď veľké organizácie a extrémni individualisti narúšajú silu rodinnej jednotky, je vhodné, aby sme sa tento víkend národnej obnovy štvrtého júla stretli tu v srdci Ameriky, aby sme navzájom posilnili svoje putá ako širšej rodiny. Životné prostredie je vzácne a nenahraditeľné, ale aj dedičnosť. Vy, ktorí nosíte meno Harlan alebo pochádzate z Harlans, by ste si mali byť vedomí toho, že pochádzate z veľkého bohatstva, a mali by ste si pamätať, odkiaľ ste prišli.

Louis R. Harlan je univerzitný významný emeritný profesor histórie na University of Maryland. Narodený v blízkosti West Pointu v Mississippi vyrastal v Atlante a navštevoval Emory University (B.A., 1943), Vanderbilt University (M.A., 1948) a Johns Hopkins University (Ph.D., 1955).

Je autorom Oddelené a nerovnomerné (1958), štúdia južných verejných škôl. Jeho dvojzväzkový životopis afroamerického vodcu, Booker T. Washington (1972 a 1983) získal Bancroftovu cenu a Beveridgeovu cenu za históriu a Pulitzerovu cenu za biografiu v roku 1984. Jeho posledná kniha je Všetko na mori: Príchod z Vek v 2. svetovej vojne (1996). Bol tiež hlavným redaktorom Booker T. Washington Papiere (14 zv., 1972-89).

(Čísla v zátvorkách označujú čísla priradené jednotlivým Harlanom v Alpheus H. Harlan's História rodiny Harlanovcov v Amerike.)


John Harlan - história

Tento článok sa pôvodne objavil v čísle 1 z roku 1996 Kentucky Humanities, publikovanom Kentucky Humanities Council, 206 East Maxwell St., Lexington, KY 40508-2316. Vytlačené so súhlasom.

V roku 1896 v prípade Plessy v. Ferguson, Najvyšší súd USA urobil to, čo sa ukázalo ako jedno z jeho najznámejších rozhodnutí. Hlasovaním 7: 1 (jedna spravodlivosť sa nezúčastnila) Súdny dvor schválil zásadu oddelených, ale rovnakých, ktorá sa nasledujúce polstoročie a ďalšie používala na odôvodnenie zákonov nariaďujúcich segregáciu v každej oblasti života na juhu, od dopravy cez vzdelávanie po verejné ubytovanie. Jediný osamelý, odvážny nesúhlasiaci proti Plessy v. Ferguson rozhodnutie bolo Kentuckian, prísediaci sudca John Marshall Harlan.

Sporný bol zákon z Louisiany, ktorý nútil segregáciu pretekov v železničných autobusoch. Aby otestoval ústavnosť zákona, Homer Plessy, Louisiančan zmiešanej rasy, sa pokúsil zatknúť za to, že sedel vo vagóne vyhradenom pre bielych. Keď sa jeho prípad dostal na Najvyšší súd, Plessy tvrdil, že vynútená segregácia v teoreticky oddelených, ale rovnakých úpravách ohrozuje zásadu právnej rovnosti a označuje černochov za menejcenných. Väčšina Súdneho dvora nesúhlasila a vyhlásil zákon za ústavný, pričom tvrdil, že čiernych označil „odznakom menejcennosti“ iba vtedy, „ak sa farebná rasa rozhodne túto konštrukciu umiestniť“.

Ale ak jeho kolegovia sudcovia nenašli žiadne námietky voči zákonu z Louisiany, John Harlan nemohol nájsť nič iné. Napísal:

„V očiach zákona neexistuje v tejto krajine žiadna nadradená, dominantná, vládnuca trieda občanov. Neexistuje tu žiadna kasta.“ Naša ústava je farboslepá a triedy medzi občanmi ani nepozná, ani ich netoleruje. Pokiaľ ide o občianske práva, všetci občania sú si pred zákonom rovní. Najskromnejší je rovesník najmocnejších. . . Svojvoľné oddeľovanie občanov na základe rasy, keď sú na verejnej diaľnici, je znakom otroctva, ktoré je úplne v rozpore s občianskou slobodou a rovnosťou pred zákonom stanoveným ústavou. Nedá sa to odôvodniť žiadnym právnym dôvodom. “

Ďalej tvrdil Harlan, že rozhodnutie by otrávilo vzťahy medzi rasami.

„Čo môže iste vzbudiť rasovú nenávisť, čo určite viac vytvorí a udrží pocit nedôvery medzi týmito rasami, než štátne zákony, ktoré v skutočnosti vychádzajú z toho, že farební občania sú tak menejcenní a zdegradovaní, že im to nemôže byť dovolené. sedieť vo verejných autobusoch obsadených bielymi občanmi? To, ako všetci priznajú, je skutočným zmyslom takejto legislatívy. “

Aj celé storočie po svojom dodaní v roku 1896 si Harlanova výrečná obrana občianskych práv pre čiernych Američanov zachováva svoju moc. Skutočne to bola inšpirácia pre jedného z veľkých právnikov storočia, zosnulého sudcu Najvyššieho súdu Thurgooda Marshalla. Na ceremónii v roku 1993 na pamiatku Marshalla kolegyňa Constance Baker Motleyová pripomenula, že keď bol Marshall hlavným zástupcom v boji NAACP za ukončenie segregácie, v krátkych chvíľach sa zdvihol a nahlas čítal z Harlanovho nesúhlasu. A on to uviedol v Brown v. Board of Education, prípad z roku 1954, ktorý sa nakoniec prevrátil Plessy v. Ferguson. Ako je citované v Súdna hádanka, nový Harlanov životopis, sudca Motley povedal: „Marshall obdivoval Harlanovu odvahu viac ako ktorákoľvek spravodlivosť, ktorá kedy sedela na Najvyššom súde. Dokonca ani priame a pohyblivé rozhodnutie najvyššieho sudcu Earla Warrena pre súd v Browne neovplyvnilo Marshalla v r. rovnakým spôsobom. Earl Warren písal pre jednomyseľný Najvyšší súd. Harlan bol osamelá a osamelá postava, ktorá písala pre ďalšie generácie. “

„Naša ústava je farboslepá.“ Bol to Marshallov obľúbený harlanský citát a teraz je taký známy, že ho považujeme za samozrejmosť. Ale aby sme sa dostali k bodu razenia v jeho veľkom nesúhlase z roku 1896, John Harlan z Kentucky, bývalý vlastník otrokov a obranca otroctva, musel prejsť veľmi dlhú cestu.

To je, samozrejme, veľká otázka o Harlanovi: Ako sa dostal od začiatku tam, kde skončil, od obrany otroctva k obrane práv bývalých otrokov? Jeho mladosť a raná politická kariéra týmto smerom neukazovala. Harlan sa narodil 1. júna 1833 na Harlanovej stanici v okrese Boyle (vtedy južný Mercer). Harlanovci boli prominentnou otrockou rodinou v Kentucky. Harlanská župa bola pomenovaná po Johnovom prastrýkovi Silasovi, ktorý zomrel v bitke pri Modrom Lickse v roku 1782. Jeho otec James bol právnik a politik, ktorý v 30. rokoch 18. storočia slúžil v Kongrese dve funkčné obdobia a neskôr zastával niekoľko verejných funkcií v Kentucky, medzi štátny tajomník a generálny prokurátor. Jeho matka, Eliza Shannon Davenport Harlan, bola dcérou farmára z okresu Boyle. Za Jamesa Harlana sa vydala v roku 1822. John bol šiestym z ich deviatich detí.

John Marshall Harlan, pomenovaný po veľkom hlavnom sudcovi USA, bol vychovávaný k zákonu. Jeho vzdelanie bolo vynikajúce - súkromná akadémia B. B. Sayreho vo Frankforte (Kentucky nemala žiadne verejné školy), nasledovala Centre College v Danville, veľmi blízko jeho rodiska a právnická fakulta na Transylvánskej univerzite v Lexingtone. (Právnické fakulty boli vtedy zriedkavé - väčšina právnikov bola vyučená za učňov v advokátskych kanceláriách. Keď v roku 1877 nastúpil na Najvyšší súd, John Harlan bol jediným absolventom právnickej fakulty medzi deviatimi vtedy sediacimi sudcami.)

V roku 1852 sa nový absolvent pripojil k otcovej frankfortskej právnickej praxi a ponoril sa do politiky. Jeho otec bol Whig, blízky priateľ a horlivý podporovateľ veľkej Whig, Henry Clay. Keď sa John vydal na svoju politickú odyseu, aj on bol Whig. Whigs však netrvali dlho - strana sa kvôli otrockej otázke rozpadla na začiatku 50. rokov 19. storočia. Bola to prvá, ale nie posledná párty, ktorá Johnovi vypršala. Kým sa v roku 1868 stal republikánom, prepožičal svoj talent húfom strán. Šesť stôp dva palce vysoký, redhaired a pekný, so silným hlasom a rečníckym štýlom, jeho zručnosť na kampani si získala uznanie Harlana a voľby - krajský sudca z Franklin County v roku 1858, generálny prokurátor v Kentucky v roku 1863. Ale jeho strana preskočila doľava zlá chuť v niektorých ústach. V roku 1859 Lexington Štátnik kyslo poznamenal, že Harlan „počas svojej krátkej kariéry vykonal toľko kotrmelcov ako ktorýkoľvek muž v krajine“. A v tom momente v ňom ešte zostalo veľa politického odrazu.

Ale či už bol u Whigovcov, ktorých viera v silnú národnú vládu trvale ovplyvnila jeho myslenie, alebo Vedeli ste nič, ku kampani proti cudzincom a katolíkom, ku ktorej sa krátko pridal, alebo k jednej z niekoľkých ďalších strán, Harlan bol konzistentný v jednej otázke: otroctve . Rázne a často ho obhajoval a argumentoval proti zrušeniu ako porušeniu práv súkromného vlastníctva. Zároveň bol presvedčený, že Únia musí byť zachovaná, čo ho viedlo k tomu, aby sa zapísal na stranu Únie v občianskej vojne v roku 1861. Plukovník JM Harlan velil pluku v Kentucky, ktorý bol oslavovaný za pomoc pri porážke síl útočníka Johna Konfederácie. Lovte Morgana v roku 1862.

Harlan naďalej tvrdil, že federálna vláda by sa nemala miešať do otrockej otázky. Cieľom Únie vziať do ruky zbraň, povedal vo vojnovom prejave, „nebolo účelom poskytnutia slobody černochom“. Prisahal, že opustí armádu, ak prezident Lincoln podpíše vyhlásenie o emancipácii. When the Proclamation took effect on Jan. 1, 1863, Harlan denounced it as "unconstitutional and null and void." He did not resign over it, although, due to the death of his father, he did leave the army within a few months to care for his family and resume his career in law and politics.

The Emancipation Proclamation did not apply to Kentucky, since the state was not part of the Confederacy. John Harlan owned a few household slaves, and he did not free them until the ratification of the Thirteenth Amendment to the U. S. Constitution forced him to in December 1865. The amendment, he said, was a "flagrant invasion of the right of self-government which deprived the states of the right to make their own policies. He would oppose it," he said, ". . .if there were not a dozen slaves in Kentucky."

Hardly more than two years after this statement, Harlan turned his final and most amazing political somersault: He became a Republican, joining the party of Lincoln, whose policies he had so reviled. It was the party of freedom for black Americans, the party of the Thirteenth Amendment, which ended slavery, and the Fourteenth and Fifteenth Amendments, which extended the rights and privileges of citizenship to the freed slaves. Once a bitter critic of these Reconstruction Amendments, Harlan was suddenly, and willingly, their proponent. In 1871, he said: "I have lived long enough to feel and declare that . . . the most perfect despotism that ever existed on this earth was the institution of African slavery. . . . With slavery it was death or tribute. . . . It knew no compromise, it tolerated no middle course. I rejoice that it is gone." As to his spectacular flip-flop on the issue, Harlan said: "Let it be said that I am right rather than consistent."

Now Harlan was on the way to his great dissent, but why did he take this fork in the road? V Judicial Enigma, his highly praised study of Harlan, Tinsley E. Yarbrough says one reason was simple expediency. To continue his political career, Harlan had to finally join either the Republicans or the Democrats. For several years, he had been a leader of the Conservative Union Party and its short-lived successor, the Union Democratic Party, which occupied a shaky middle ground between the major parties. The Conservative Unionists held the Union sacred, which put them out of step with Kentucky's secessionist-dominated Democrats, and they were against civil rights for the former slaves, which made them anathema to the Republicans. By 1868, this middle ground had collapsed, forcing Harlan to choose a new party. He chose the Republicans. Republicans believed in civil rights for black Americans, and now, whatever his past views, so did John Harlan. He embraced Republican doctrines as readily as he had embraced the doctrines of other parties in the past.

But expediency didn't fully account for his choice. V John Marshall Harlan, The Last Whig Justice, the only other scholarly biography of Harlan, Loren P. Beth suggests that for years Harlan's private racial attitudes had been more liberal than his public statements, which were fueled by "a partisan enthusiasm and the desire to win elections . . . with a resulting split between the private and the public man."

Indeed, there are numerous factors in Harlan's background that might have softened his racial attitudes. Though he owned household slaves, Harlan's father abhorred the brutality of the system. In an incident that became legend in the family, an outraged James once walked up to a whip-wielding slave driver in the streets of Frankfort and called the man "a damned scoundrel." The family hero, Henry Clay, opposed slavery in principle and favored gradual emancipation. So did many of John's teachers at Centre and Transylvania. John's wife Mallie, an Evansville, Indiana, native whom he married in 1856, wrote in a memoir that John had imbibed "a deep dislike of involuntary servitude in any form" from his father and teachers. Mallie's own distaste for slavery also may have influenced his views.

Then there was John's slave half-brother Robert, who was treated to some degree as a member of the family. According to some accounts, James Harlan once tried, unsuccessfully, to send Robert to school along with his other children. Robert lived most of his life in Ohio and did very well, but in the early 1860's he moved to England, mainly to escape the racial climate in this country. He returned only after the deterioration of his stateside investments undermined his English lifestyle, which included a fine house, servants, and deep involvement in thoroughbred racing. Though they maintained only limited contact, John must have known of the obstacles racism had thrown up in Robert's path. That knowledge may have made him more sensitive to racial injustice.

The terrorism that the Ku Klux Klan and similar groups inflicted upon blacks in Kentucky immediately following the war also pushed Harlan toward the Republicans. He was appalled by the arson, beatings, and murders, and the revulsion he felt was reinforced by his friendship with a leading Republican, Benjamin Bristow, who as U. S. Attorney for Kentucky prosecuted the white terrorists with a crusader's zeal.

Harlan took up the cause of Kentucky Republicanism with the same kind of energy. Though he lost in both of his runs for governor, in 1871 and 1875, he is credited with making the party viable in Kentucky politics. In 1876, he helped Rutherford B. Hayes win the Republican presidential nomination. In the spring of 1877, the newly inaugurated Hayes had the chance to fill a Supreme Court vacancy. After his first choice, Harlan's friend Bristow, proved too controversial within the party, the President turned to Harlan.

During his Senate confirmation, critics questioned whether Harlan's Republican beliefs were sincere. Harlan swore they were, and once he joined the Court in December 1877, he no doubt felt a need to prove it. No longer a politician scratching for votes, he was free to do so. His resolve was bolstered by his wife and children, who had embraced his new views on race. And once he began writing dissents that defended the rights of black citizens - Plessy was not the only one - reinforcement poured in. Many blacks expressed appreciation and offered encouragement, including the most visible black leader of the day, Frederick Douglass, with whom Harlan maintained warm relations for more than two decades.

The title "The Great Dissenter" has been applied to a number of justices over the years, but it probably fits John Harlan best. His dissents from the decisions of his colleagues were numerous and, at times, fierce. In private he was quiet, courteous, and good-humored, devoted to his family and the Presbyterian church, revered by his students. But he was a passionate jurist. As he himself once admitted, his deep feelings about a case could show up in his voice and manner as he delivered an opinion from the bench. Newspaper accounts described one of his dissents as an "harangue," during which he pounded the desk and shook his finger under the noses of his fellow justices.

Whatever the manner of their delivery, a number of his dissents are classics. They range over many issues, but it is the dissents in civil rights cases that have won him a place on some modern lists of the court's greatest justices. Plessy v. Ferguson was his masterpiece, but he also registered memorable dissents in 1883, when the Court declared the Civil Rights Act of 1875 unconstitutional, and in 1908, when the Court upheld Kentucky's infamous Day Law, which banned integrated education in private schools. The law was aimed at Berea College, which had been integrated since its opening in 1866. In that dissent, Harlan asked:

"Have we become so inoculated with prejudice of race that an American Government, professedly based on the principles of freedom, and charged with the protection of all citizens alike, can make distinctions between such citizens in the matter of their voluntary meeting for innocent purposes simply because of their respective races?"

While he was ahead of most of his contemporaries on the race issue, John Harlan was still a man of the 19th century. A close reading of the Plessy dissent reveals the complexity of his racial views. In it he asserts the legal equality of blacks, saying there is no dominant class of citizens, yet also predicts that white dominance "in prestige, in achievements, in education, in wealth and in power" will continue "for all time." To Harlan, as Loren Beth put it in his book, "equality was more a constitutional principle than a personal belief." That's why, Beth wrote in a recent letter, Harlan could "continue, even after Plessy, to regard blacks as inferior in some respects. His comments about blacks were frequently paternalistic in tone, and there is little doubt that he did not favor social mixing of races." On rare occasions, reports Tinsley Yarbrough, Harlan let a racial slur or joke slip into his correspondence. As Yarbrough observes, "flawed human beings are responsible for civilization's advances as well as its retrogressions."

John Harlan died on Oct. 14, 1911, ending a Supreme Court tenure of almost 34 years, still one of the longest ever. "Harlan's stand on the Court is remarkable, coming when it did, and against the united opinions of his brethren," writes Beth. "It thus constitutes an enduring legacy." The heart of that legacy is the Plessy dissent, which attracted little attention a century ago because the kind of segregation it protested was already well-established. Since then, however, the dissent has inspired many of those who have worked to make real its vision of a colorblind Constitution. As one of the greatest of them, Thurgood Marshall, realized, it is the Plessy dissent's context as well as its content that make it truly remarkable. Harlan's great dissent was an act of lonely courage. That is surely one of the main sources of its lasting power: It cost him, as enduring legacies usually do.


The Great Dissenter and His Half-Brother

He was known as “the Great Dissenter,” and he was the lone justice to dissent in one of the Supreme Court’s most notorious and damaging opinions, in Plessy v. Ferguson in 1896. In arguing against his colleagues’ approval of the doctrine of “separate but equal,” John Marshall Harlan delivered what would become one of the most cited dissents in the court’s history.

Then again, Harlan was remarkably out of place among his fellow justices. He was the only one to have graduated from law school. On a court packed with what one historian describes as “privileged Northerners,” Harlan was not only a former slave owner, but also a former opponent of the Reconstruction Amendments, which abolished slavery, established due process for all citizens and banned racial discrimination in voting. During a run for governor of his home state of Kentucky, Harlan had defended a Ku Klux Klan member for his alleged role in several lynchings. He acknowledged that he took the case for money and out of his friendship with the accused’s father. He also reasoned that most people in the county did not believe the accused was guilty. “Altogether my position is embarrassing politically,” he wrote at the time, “but I cannot help it.”

One other thing set Harlan apart from his colleagues on the bench: He grew up in a household with a light-skinned, blue-eyed slave who was treated much like a family member. Later, John’s wife would say she was somewhat surprised by “the close sympathy existing between the slaves and their Master or Mistress.” In fact, the slave, Robert Harlan, was believed to be John’s older half-brother. Even John’s father, James Harlan, believed that Robert was his son. Raised and educated in the same home, John and Robert remained close even after their ambitions put thousands of miles between them. Both lives were shaped by the love of their father, a lawyer and politician whom both boys loved in return. And both became extraordinarily successful in starkly separate lives.

Robert Harlan was born in 1816 at the family home in Harrodsburg, Kentucky. With no schools available for black students, he was tutored by two older half-brothers. While he was still in his teens, Robert displayed a taste for business, opening a barbershop in town and then a grocery store in nearby Lexington. He earned a fair amount of cash—enough that on September 18, 1848, he appeared at the Franklin County Courthouse with his father and a $500 bond. At the age of 32, the slave, described as “six feet high yellow big straight black hair Blue Gray eyes a Scar on his right wrist about the size of a dime and Also a small Scar on the upper lip,” was officially freed.

Robert Harlan went west, to California, and amassed a small fortune during the Gold Rush. Some reports had him returning east with more than $90,000 in gold, while others said he’d made a quick killing through gambling. What is known is that he returned east to Cincinnati in 1850 with enough money to invest in real estate, open a photography business, and dabble quite successfully in the race horse business. He married a white woman, and although he was capable of “passing” as white himself, Robert chose to live openly as a Negro. His financial acumen in the ensuing years enabled him to join the Northern black elite, live in Europe for a time, and finally return to the United States to become one of the most important black men in his adopted home state of Ohio.  In fact, John’s brother James sometimes went to Robert for financial help, and family letters show that Robert neither requested nor expected anything in return.

By 1870, Robert Harlan caught the attention of the Republican Party after he gave a rousing speech in support of the 15th Amendment, which guarantees the right to vote “regardless of race, color or previous condition of servitude.” He was elected a delegate to the Republican National Convention, and President Chester A. Arthur appointed him a special agent to the U. S. Treasury Department. He continued to work in Ohio, fighting to repeal laws that discriminated on the basis of race, and in 1886 he was elected as a state representative. By any measure, he succeeded in prohibitive circumstances.

John Harlan’s history is a little more complicated. Before the Civil War, he had been a rising star in the Whig Party and then the Know Nothings during the war, he served with the 10th Kentucky Infantry and fought for the Union in the Western theater. But when his father died, in 1863, John was forced to resign and return home to manage the Harlan estate, which included a dozen slaves. Just weeks after his return, he was nominated to become attorney general of Kentucky. Like Robert, John became a Republican, and he was instrumental in the eventual victory of the party’s presidential candidate in 1876, Rutherford B. Hayes. Hayes was quick to show his appreciation by nominating Harlan to the  Supreme Court the following year. Harlan’s confirmation was slowed by his past support for discriminatory measures.

Robert and John Harlan remained in contact throughout John’s tenure on the court� to 1911, years in which the justices heard many race-based cases, and time and again proved unwilling to interfere with the South’s resistance to civil rights for former slaves. But Harlan, the man who had opposed the Reconstruction Amendments, began to change his views. Time and again, such as when the Court ruled that the Civil Rights Act of 1875 was unconstitutional, Harlan was a vocal dissenter, often pounding on the desk and shaking his finger at his fellow justices in eloquent harangues.

“Have we become so inoculated with prejudice of race,” Harlan asked, when the court upheld a ban on integration in private schools in Kentucky, “that an American Government, professedly based on the principles of freedom, and charged with the protection of all citizens alike, can make distinctions between such citizens in the matter of their voluntary meeting for innocent purposes simply because of their respective races?”

His critics labeled him a “weather vane” and a “chameleon” for his about-faces in instances where he’d once argued that the federal government had no right to interfere with its citizens’ rightfully owned property, be it land or Negroes. But Harlan had an answer for his critics: “I’d rather be right than consistent.”

Wealthy and accomplished, Robert Harlan died in 1897, one year after his brother made his “Great Dissent” in Plessy v. Ferguson. The former slave lived to be 81 years old at a time when the average age expectancy for black men was 32. There were no records of correspondence between the two brothers, only confirmations from their respective children of introductions to each others’ families and acknowledgments that the two brothers had stayed in contact and had become Republican allies throughout the years. In Plessy, the Supreme Court upheld the constitutionality of Louisiana’s right to segregate public railroad cars by race, but what John Harlan wrote in his dissent reached across generations and color lines.

Biela rasa sa považuje za dominantnú rasu v tejto krajine. A tak je to v prestíži, v úspechoch, vo vzdelávaní, v bohatstve a moci. So, I doubt not, it will continue to be for all time if it remains true to its great heritage and holds fast to the principles of constitutional liberty. But in view of the Constitution, in the eye of the law, there is in this country no superior, dominant, ruling class of citizens. Žiadna kasta tu nie je. Our Constitution is colorblind and neither knows nor tolerates classes among citizens.

Pokiaľ ide o občianske práva, všetci občania sú si pred zákonom rovní. Najskromnejší je rovesník najmocnejších. The law regards man as man and takes no account of his surroundings or of his color when his civil rights as guaranteed by the supreme law of the land are involved. Je preto potrebné ľutovať, že tento vysoký tribunál, konečný vykladateľ základného práva krajiny, dospel k záveru, že je kompetentné, aby štát reguloval využívanie občianskych práv občanmi výlučne na základe rasy.

The doctrine of “separate but equal” persisted until 1954, when the court invalidated it in Brown v.  Board of Education during that half-century, Jim Crow laws blocked racial justice for generations. But John Harlan’s dissent in Plessy gave Americans hope. One of those Americans was Thurgood Marshall, the lawyer who argued Hnedá he called it a “bible” and kept it nearby so he could turn to it in uncertain times. “No opinion buoyed Marshall more in his pre-Hnedá days,” said NAACP attorney Constance Baker Motley.

Books: Loren P. Beth, John Marshall Harlan, the Last Whig Justice, University of Kentucky Press, 1992. Malvina Shanklin Harlan, Some Memories of a Long Life, 1854-1911, (Unpublished, 1915), Harlan Papers, University of Louisville.


By Peter s. Canellos

Member Price:
Publisher Price :
Množstvo:
1 Member Credit
Or $ 25.99

The man behind a legal revolution

Written by the award-winning Peter S. Canellos, The Great Dissenter is the definitive biography of an American hero who stood against all the forces of Gilded Age America: Supreme Court Justice John Marshall Harlan.

Almost a century after his death, it was Harlan’s words that helped end segregation, and gave our country civil rights and modern economic freedom. But his legacy would not have been possible without the courage of Robert Harlan, a slave who John’s father raised like a son in the same household.

Spanning from the Civil War to the Civil Rights movement and beyond, this compelling biography of Harlan is also an epic rendering of the American legal system’s greatest failures and most inspiring successes.

Additional Book Details

Stránky: 624
Dátum vydania: 8. júna 2021
ISBN: 9781501188206
Club ID: 1425651
Formát: Regular Print

Copyright © 2021 Bookspan. History Book Club ® is a registered trademark of Bookspan.
Unauthorized use prohibited. Všetky práva vyhradené.


The Great Dissenter: The Story of John Marshall Harlan, America's Judicial Hero

The definitive, sweeping biography of an American hero who stood against all the forces of Gilded Age America to fight for civil rights and economic freedom: Supreme Court Justice John Marshall Harlan.

"Written in lively prose and enriched with colorful character sketches and a firm command of the legal issues involved, this is a masterful introduction to two fascinating figures in American history. " — Publishers Weekly (starred review)

"The riveting story of a courageous Kentucky lawyer who initiated significant challenges to anti–civil rights measures during an era of ubiquitous bigotry. An impressive work of deep research that moves smoothly along biographical as well as legal lines." — Kirkus Review (starred review)

They say that history is written by the victors. But not in the case of the most famous dissenter on the Supreme Court. Almost a century after his death, it was John Marshall Harlan’s words that helped end segregation, and gave us our civil rights and our modern economic freedom.

But his legacy would not have been possible without the courage of Robert Harlan, a slave who John’s father raised like a son in the same household. After the Civil War, Robert emerges as a political leader. With Black people holding power in the Republican Party, it is Robert who helps John land his appointment to the Supreme Court.

At first, John is awed by his fellow justices, but the country is changing. Northern whites are prepared to take away black rights to appease the South. Giant trusts are monopolizing entire industries. Against this onslaught, the Supreme Court seemed all too willing to strip away civil rights and invalidate labor protections. As case after case comes before the court, challenging his core values, John makes a fateful decision: He breaks with his colleagues in fundamental ways, becoming the nation’s prime defender of the rights of Black people, immigrant laborers, and people in distant lands occupied by the United States.

Harlan’s dissents, particularly in Plessy v. Ferguson, were widely read and a source of hope for decades. Thurgood Marshall called Harlan’s Plessy dissent his “Bible†—and his legal roadmap to overturning segregation. In the end, Harlan’s words built the foundations for the legal revolutions of the New Deal and Civil Rights eras.

Spanning from the Civil War to the Civil Rights movement and beyond, The Great Dissenter is an epic rendering of the American legal system’s greatest failures and most inspiring successes.


John Harlan - History

Primárny zdrojový dokument

Plessy v. Ferguson, 163 U.S. 537 (1896)

V Plessy v. Ferguson the Supreme Court held that the state of Louisiana did not violate the Fourteenth Amendment by establishing and enforcing a policy of racial segregation in its railway system. Justice John Marshall Harlan wrote a memorable dissent to that decision, parts of which are quoted today by both sides of the affirmative action controversy. One statement often quoted by opponents of race-conscious affirmative action programs is Harlan's assertion that the Constitution is "color-blind," which can be found in the excerpts below.

Judge Harlan's dissent

In respect of civil rights, common to all citizens, the Constitution of the United States does not, I think permit any public authority to know the race of those entitled to be protected in the enjoyment of such rights. Every true man has pride of race, and under appropriate circumstances which the rights of others, his equals before the law, are not to be affected, it is his privilege to express such pride and to take such action based upon it as to him seems proper. But I deny that any legislative body or judicial tribunal may have regard to the race of citizens which the civil rights of those citizens are involved. Indeed, such legislation as that here in question is inconsistent not only with that equality of rights which pertains to citizenship, national and state but with the personal liberty enjoyed by everyone within the United States.

It was said in argument that the statute of Louisiana does not discriminate against either race but prescribes a rule applicable alike to white and colored citizens. Tento argument však nespĺňa ťažkosti. Everyone knows that the statues in question had its origin in the purpose, not so much to exclude white persons from railroad cars occupied by blacks, as to exclude colored people from coaches occupied by or assigned to white persons. Railroad corporations of Louisiana did not make discrimination among whites in the matter of accommodation for travellers. The thing to accomplish was, under the guise of giving equal accommodations for whites and blacks, to compel the latter to keep to themselves while travelling in railroad passenger coaches. Nikto by nebol taký bezočivý, aby tvrdil opak. The fundamental objection, therefore, to the statues is that it interferes with the personal freedom of citizens. If a white man and a black man choose to occupy the same public conveyance on a public highway, it is their right to do so, and no government, proceeding alone on grounds of race, can prevent it without infringing the personal liberty of each.

Biela rasa sa považuje za dominantnú rasu v tejto krajine. A tak je to v prestíži, v úspechoch, vo vzdelávaní, v bohatstve a moci. So, I doubt not, it will continue to be for all time, if it remains true to its great heritage and holds fast to the principles of constitutional liberty. But in the view of the Constitution, in the eye of the law, there is in this country no superior, dominant, ruling class of citizens. Žiadna kasta tu nie je. Our Constitution in color-blind and neither knows nor tolerates classes among citizens. Pokiaľ ide o občianske práva, všetci občania sú si pred zákonom rovní. Najskromnejší je rovesník najmocnejších. The law regards man as man and takes no account of his surroundings or of his color when his civil rights as guaranteed by the supreme law of the land are involved.

The arbitrary separation of citizens, on the basis of race, while they are on a public highway, is a badge of servitude wholly inconsistent with the civil freedom and the equality before the law established by the Constitution. It cannot be justified upon any legal grounds

If evils will result from the commingling of the two races upon public highways established for the benefit of all, they will infinitely less than those that will surely come from state legislation regulating the enjoyment of civil rights upon the basis of race. Chválime slobodu, ktorú si naši ľudia užívajú nad všetkými ostatnými národmi. But it is difficult to reconcile that boast with the state of the law which, practically, puts the brand of servitude and degradation upon a large class of our fellow citizens, our equals before the law. The thin disguise of "equal" accommodations for passengers in railroad coaches will not mislead anyone, nor atone for the wrong this day done.

I do not deems it necessary to review the decisions of state courts to which reference was made in argument. Some, and the most important to them are wholly inapplicable, because rendered prior to the adoption of the last amendments of the Constitution, when colored people had very few rights which the dominant race felt obliged to respect. Others were made at a time when public opinion, in many localities was dominated by the institution of slavery, when it would not have been safe to do justice to the black man and when, so far as the rights of blacks were concerned, race guides in the era introduced by the recent amendments of the supreme law, which established universal freedom, gave citizenship to all born or naturalized in the Untied States and residing here, obliterated the race line from our systems of governments, national and state, and placed our free institutions upon the broad and sure foundation of the equality of all men before the law.

For the reasons state, I am constrained to withhold my assent from the opinion and judgment of the majority.


John Harlan

: Birth: :: Date: 02 JAN 1716 :: Place: Kennet Twp, Chester County, PA : Birth:

:: Date: 02 JAN 1716:: Place: Kennet, Chester, Pennsylvania, USA<ref>Source: #S49 Page: Database online. Data: Text: Record for James Duck Harlan</ref> Found multiple copies of BIRT DATE. Using 02 JAN 1716

: Birth: :: Date: 1716:: Place: Chester, Pennsylvania, USA<ref>Source: #S49 Page: Database online. Data: Text: Record for George Harland</ref>

: Birth: :: Date: 1716:: Place: Kennet Twp, Chester, Pennsylvania, United States<ref>Source: #S49 Page: Database online. Data: Text: Record for George Harlan</ref> Found multiple copies of BIRT DATE. Using 1716

Manželstvo

: Husband: John Harlan : Wife: Sarah Wickersham : Marriage: :: Date: 5 APR 1740:: Place: Kennett, Chester, Pennsylvania<ref>Source: #S409 Page:p. 46-48</ref>

: Husband: George Harlan : Child: John Harlan : Child: Rebecca Harlan : Child: Dinah Harlan : Child: Joel Harlan : Child: Michael Harlan : Child: Hannah Harlan : Child: George Harlan : Marriage: :: Date: 1715�:: Place: Chester County, Pennsylvania<ref>Source: #S409 Page: p. 46-48</ref>

Bydlisko

: Residence: :: Place: Middlesex County, NJ<ref>Source: #S49 Page: Database online. Data: Text: Record for James Duck Harlan</ref>

Smrť

: Death: :: Date: 04 MAY 1740:: Place: Chester, Pennsylvania, USA<ref>Source: #S49 Page: Database online. Data: Text: Record for George Harland</ref>

: Death: :: Date: 1767:: Place: Chester, Pennsylvania, United States<ref>Source: #S49 Page: Database online. Data: Text: Record for George Harlan</ref> Found multiple copies of DEAT DATE. Using 04 MAY 1740Array

: Death: :: Date: OCT 1787:: Place: Frederick, Frederick, Maryland, USA<ref>Source: #S49 Page: Database online. Data: Text: Record for James Duck Harlan</ref>

: Death: :: Date: BEF 1790 :: Place: Fredrick Co., MD (now Washington Co.) Found multiple copies of DEAT DATE. Using OCT 1787Array


John Marshall Harlan

Historical Marker #1606, located at the Boyle County Courthouse in Danville, commemorates John Marshall Harlan, a Boyle County native, Civil War veteran, and U.S. Supreme Court justice.

Born a few miles west of Danville in 1833, Harlan's family lived there and in Harrodsburg before moving to Frankfort. Harlan graduated from Centre College in 1850, studied law at Transylvania University, and then opened a legal practice in Frankfort. There, he also became the Franklin County judge executive.

When the Civil War erupted, Harlan was a staunch Unionist. He worked to keep Kentucky in the Union and raised the 10th Kentucky (Union) Infantry Regiment, which fought in several battles and skirmishes. In addition, in late 1862, Harlan commanded a brigade while fighting near Hartsville and Rome, Tennessee. In several instances, Harlan chased Confederate raider and Kentucky native John Hunt Morgan. Harlan's military career, however, was cut short when his father died in 1863. Although he was reputedly being considered for promotion to brigadier general, Harlan resigned his commission and returned to Frankfort in order to handle his father's business affairs.

Elected Kentucky attorney general, after the war he twice unsuccessfully ran for governor on the Republican ticket. In 1877, after supporting Rutherford B. Hayes for president, Hayes appointed Harlan to the U.S. Supreme Court. Harlan held that seat until 1911. There, he became known as the "Great Dissenter." His most famous lone dissent was Plessy v. Ferguson in which he argued against the decision to allow "separate but equal" public facilities (including schools) for African Americans. As the historical marker explains, "he authored 1161 opinions, spoke for the Court 745 times and wrote 316 dissents. Harlan was a highly respected jurist because of his individualism, dedication, and courage. He dissented with vigor, often alone, on issues of civil rights, interstate commerce, and income tax. Many of his dissents became the law of the land."

Harlan died in Washington, D.C. in 1911. Today, he is remembered as being one of the great justices of the United States Supreme Court.

John Marshall Harlan (1833-1911)

Born in Boyle Co. and a graduate
of Centre College, 1850, Harlan
practiced law in central Ky. after
1853. Although against Lincoln and
abolition in 1860, he was a strong
Unionist during Civil War recruited
10th Ky. Infantry. Elected Attorney
General of Ky. in 1863. Supported
rebuilding Union and amendments
13-15. Named to Supreme Court by
Pres. Hayes served nearly 34 yrs.

Kentucky's "Great Dissenter"

During Harlan's Supreme Court
tenure he authored 1161 opinions,
spoke for the Court 745 times and
wrote 316 dissents. Harlan was a
highly respected jurist because of
his individualism, dedication and
courage. He dissented with vigor,
often alone, on issues of civil
rights, interstate commerce and
income tax. Many of his dissents
became the law of the land.


Harlan was born on June 1, 1833, in Kentucky into a family of lawyers. His father James Harlan served a US Congressman, Secretary of State, and later as a state legislator. He had a brother named Robert who was mixed-race. Brought up together, Robert had an early influence on Harlan, raising awareness on issues of racism. Harlan enrolled at Centre College before pursuing law at Transylvania University. He practiced under his father and got admitted to Kentucky Bar in 1853.

Harlan got his first job as a military chief administrative officer of the state when he was only 18. Like his father James, he was also a member of the Whig party. But very soon he switched his allegiance to the xenophobic and anti-Catholic Native American Party, despite himself being a devout Christian fundamentalist. After joining the Opposition Party a year later, Harlan played a key role in forming the 10th Kentucky Volunteer Infantry Regiment. He also served as a colonel in the Western Theater of the American Civil War.

In 1863, he became the Attorney General of Kentucky. Five years later he joined the Republican Party. Harlan continued his law practice alongside active politics when he opened a law firm along with fellow Republican John E. Newman. In 1877, President Rutherford B. Hayes for whom Harlan had campaigned in the run-up to the Presidential Election, nominated the latter for the position of associate justice in the Supreme Court.

Harlan served in the Seventh Circuit in Chicago till 1896 before shifting to the Sixth Circuit in Kentucky. However, Harlan was constantly in debts, and to alleviate monetary woes, he started teaching constitutional law at the Columbian Law School.

Harlan came to be known for his dissent against the Civil Rights Cases and the infamous Plessy vs. Ferguson case of 1896. The Supreme Court failed to honour the Reconstruction Amendments when they held the Civil Rights Act of 1875 as unconstitutional. Harlan also dissented, upholding his anti-racial views in prominent cases like Giles v. Harrisa Lochner v. New York.Plessy vs. Ferguson, which is regarded as one of the worst decisions in the history of the American justice system, supported racial segregation regarding the use of public facilities. Harlan was the lone dissenter in the case that was decided by a vote of 7 to 1. Harlan&rsquos harsh critique of the Supreme Court&rsquos decision was much publicized. The maverick justice, however, was against the increasing number of Chinese immigrants in the States as he showed in his dissent in Spojené štáty v. Wong Kim Ark prípad.

List of site sources >>>


Pozri si video: Pandoras John Harlan Kim Details Awesome Spaceship Scenes. SDCC 2019 (Január 2022).